Krupinské ohne (2020)
La importancia del tercer álbum en el devenir de la carrera de una banda es muy importante, pues hay que ir definiendo plenamente tú identidad y tal vez arriesgar un poco para no quedarse estancados en cuanto a sonido. Malokarpatan ha tenido que sobreponerse también a tener que buscar un nuevo vocalista para afrontar este reto, y lo ha encontrado dentro del mismo grupo, con lo cual se mantiene como bloque compacto. Ahora bien, es cierto que la obra de los checos y especialmente su anterior "Nordkarpatenland" (2017), los situó en un lugar privilegiado entre los que buscaban un estilo diferente, único, propio y reconocible, cosechando innumerables elogios de un tiempo a esta parte. Ahora en 2020 nos llega este "Krupinské ohne" un álbum de cinco temas que se acerca a los cincuenta minutos y que sin embargo aún manteniendo la esencia de su propuesta músical tal vez no cumpla de la manera que todos esperábamos. La larga extensión de sus temas permite largos desarrollos dentro de los mismos, a lo cual hay que añadir la riqueza de sonido de Malokarpatn, que por un lado sabemos que esto es black metal, pero sus influencias van mucho más allá. "Krupinské ohne" conserva ese sonido black, influenciado por el heavy y un trasfondo pagano de leyendas y mitos, hasta aquí pocas diferencias con pasadas ediciones, sin embargo en su linea evolutiva Malokarpotan ha dada un mayor peso a las atmósferas en su música, se ha atrevido también con la música clásica, y a mayores ese gusto por los sonidos heavy, casi se han vuelto descarados virando hacia un rock de corte progresivo. Un álbum complejo este, con una amplia riqueza musical, en donde los temas fluyen desde pasajes de black épico y oscuro recordando por momentos a Bathory, en donde el aporte agresivo y oscuro en las voces es una parte fundamental del conjunto, pero que sin embargo a renglón seguido te encuentras reconociendo esos sonido típicos del rock y del heavy de forma mucho más clara que en sus anteriores trabajos. Sin lugar a duda otro gran trabajo de los checos, que tal vez hayan perdido cierta frescura, pero siguen distanciándose del rebaño. (8,3).
1. V brezových hájech poblíž Babinej zjavoval sa nám podsvetný velmož 13:02
(Nad mestem pomaly zapadá neskororujnové slnce, zvláštny oranžový svit zdržuje sa nad krami a ponad okolité kopce zahaluje výhled tsklivou náladou, v nejž prítomné je rovnež čosi čertovinou nasáklé. Vstupujeme společne, drahý nám čitadel, do krupinského kraja konca 17. stoletia. Do kraja, kde stará víra prežíva v tajných spolkoch rolníkov, v nichž však mnohdá i vážený meštan je pod rúškou noci zaprisahaný. Spytujeme tedy u čitatela obozretnost, neb veci zapovedzené i explicite strašlivé budú mu vyjavené v histórii tejto.)
V brezových hájech poblíž Babinej
zjavoval sa nám podsvetný velmož
Raz jako čérnosrstý cap,
inakedy v podobe mládenca
v červených šatách uhorských
Nohy mal z kamena a oči jako peste
V jeho mene sme na okolí stridžili,
jakož i iných služebníkov jeho
Pod všelikerými menami ďábli sa nám uvádzali:
Tartareus, Nikhardus a Čérny Feldmaršál
Tartareus, Nikhardus a Čérny Feldmaršál
Na Božé narodzení, filipojakubskú noc
a na Matku Božú sme sa stretali
'Bysme sa zrékli Nazaretského i nebeského otca jeho
A do služby ku arciďáblovi vstúpili
Tartareus, Nikhardus a Čérny Feldmaršál
Tartareus, Nikhardus a Čérny Feldmaršál
Vtedy ve vzácném burgundském brokáte bol odetý
a vyjavoval nám tajemstvá noci.
(Vprostred odlehlej nočnej lúky, v bezbožném tanci sa hmýrí pitoreskné zhromaždení, jenž čitatelovi v krasovede znalému dozaista evokovalo by postavy Pokušení Svatého Antonína od Matiaša Grünewalda, v Alsasku dlejúce na slávném isenheimském oltári. Preludové fantaskní, kterýchž i samotná bohyna Fauna vypudila ze svojich hájemství, na bubny a gajdy lomozá a vysmívajú sa veškerému Božému stvorení. Somár, krkavec, čérny pes i diovka, v jedném kole dupocú a obcujú v nepirodzených spojeniach, za cechotavého blemcání chlpatých čertuov.)
Na spúsob sodomský sme hrešili,
svatomatúšske hostie z kostela pošlapali
Z mešcov nám zlatých nasypal rohatý kapitán
Urodzeným pánem sme ho zvali
V zadnicách mali strigy vrazené svíčky
i tak osvetlovali tajomnú tmavomodrú noc.
2. Ze semena viselcuov čarovný koren povstáva 09:46
(Ze scénerie tejto prenesení sme dál na zlovestnejšie místa: v tmavých zákutiach za mestem vypína sa šibeničný vrch, kterému furmanské povozy spravidla vyhýbajú sa, dokád obejst sa dá veselejšou stezkou. Né však bosorácké spolky, kteréž dobre znajú magické vlastnosti okolitej zapovedzenej puody. Pod stuhlými nohami nebožtíkov pátrajú po roztodzivném koreni v tvare maličkého človíčka; takém, čo skryté nočné cesty oblohou odemyká, nímiž smrdutí kozlové a netopíri odnášajú ich na tajné kacírov zhromaždenia.)
Ze semena viselcuov,
keré vyprsknú v smertném kŕči
Vyrastá zemský mužíček,
hospodárúm jako ďáblova svíca,
učeným pánúm jako mandragora známy
Ten zberali sme na šibeničném vrchu,
jak nám stridžia hajtmanka poradzila
V noci na prvý pondelek
po jarnej rovnodennosti
vydáva svit podobný lampášu,
kerý svetlušky mámí
Bílé a modrasté kvety,
potrikráte obkrúžili sme mečem
Kolem uvázali čérneho psa,
po tri dny hladujúceho,
pred kteréhož pohodzili sme kus masa...
(Strigy, nepohnuté príšernostou místa, starostlivo koren uschovávajú v kuse plátna a ich tichá pút bezmesačným krajem pokračuje na krupinský krchov, kde musá mandragóru náležite uložit dla starobylých pokynuov, než hotová bude k dalšému jejich bosorování a magickým operáciám.)
...aby čarovný koren vytrhel
a my nezačuli jeho škrekot,
čo bláznovstvo a smrc privoláva
Koren zahrabali sme vprostred cmitera,
po tridsat nocí zalévali mlékem,
ve kterém utopené boli netopíre
Až nakonec sme ho z hrobu vykopali
a zabalili do rubáša spod mŕtvoly
Aby nám pri stridžení slúžil.
3. Na černém kuoni sme lítali firmamentem 06:57
(Pustý, vetristý den rozléha sa Krupinskou planinou. Na Masiarskom boku, nad Kamenným morom a Krupinicou klukatiacou sa skrze balvany a bludné korene, zhromaždení jsú striguoni. Vzhlédajú ku mohutnej postave, kterejž hlavu obklopuje modrý plamen - podoben Eliášovmu ohnu, pozorovanému mnohdá moreplavcami v dalekých krajoch. Čitatel obeznámený s vedami okultnými rovnež múže myšlénkami zablúdzit k učeniu Paracelsovmu, kde elementálov, obzvlášte jejich ohnivý species salamandrov spomína.)
Krupobicí, povetricu a mrazy sme privolávali
ked nám čert nakázal
Z čérneho koženého vreca vypúščali sme
studzené víchre až po štiavnické pahorky
Nebolo toho roku úrody ve vinicách,
ked sme ich naskrz rosou polévali
a v drevených kanvách lad nosili
Skazu a zmar privodzili sme
na veškerú Hontiansku stolicu
Dzeci oslepli a pokriveli,
v mačacej podobe rodziny sme im hrdúsili
(Bosoráci rad po rade raportujú svoje vykonania prazvláštnemu jemnostpánovi, odetému dla poslednej aragónskej módy, kterémuž však z hodvábnych punčošék kopytá vytŕčajú. Tlmený, zlatohnedý prísvit večera dáva pocítit blízkost zimy a prepožičuje prítomným zasnené črty. Čas nehybne stojí a tieto posledné momenty slobody náležá len im: pomedzi pospolitý lud ukrytí následníci starobylej víry - víry z dób, kedy svet bol mladý a dzivoký Pan lovil pod hvézdami v arkádijských lesech.)
Kravám sme počarili a mléko odnali
Len tí, čo sádlem dzivočáka
a svatopeterským korením sa pomascili,
pod prah konskú lebku zahrabali,
vyhli sa našej zlovolnej moci
Na Červenej hore mal s nami pekelník zlý skutek,
capím pyjem strigy vyobracal,
banským uhlím místo dukátov
za mrzké skutky povyplácal
Na černém kuoni sme lítali firmamentem,
konajúc strigáctvo v poručníctve Lucipera.
4. Filipojakubská noc na Štangarígelských skalách 07:51
(Oproti lesnému oltáru z andezitu, jenž vyvrhla ze svých útrob zem v pradávnych dobách, vzpína ruky Žofia Krištofička, Krivej Katrušy učenícka v stridžení. Nad Štangaríglem zažínajú svoje pochodne jarné hvézdy, je veliká Filipojakubská noc - čas plodnosti a blaha. Elementálovia povstávajú ze svojich skrytých domén a zem pulzuje neskrotným životem - leto je pripravené prevziat žezlo.)
Vpusci moje srdce do nocí letných krajov
Ty, kterýž súmračnej ríši rozkazuješ
Ó, velmoži priepascí, cisár nad šelmami,
dychcím po tajemstvách tvojich podzemných sál!
Všepreniknuvšé oko v zelených temravách
Z vrcholu Sitna vzhlédaš,
v podobe zrutného medveda
Osvetli cestu mojim sestrám,
čo za sovieho húkaná skrz krížne cesty,
šibeničné vrchy a rumoviská putujú
(Spomedzi skál vyrazí lúč zeleného svetla.)
V tuto posvátnú noc, zríkám sa
cudzokrajného učená, jenž tak otupelo naše smysly
Stríbro hvézd a svatojánské mušky,
budtež prúvodcami mojej stezky!
Múžbyt na jej konci temnica a katove kléšče,
či rudý žár Elohimových plamenuov!
Naše poslání pretrváva skrze strídání časúv -
nepohnuté v odlehlých kamenných kruhoch;
v skryte najbídnejších chatrčí
dlejú kúzla minulosti
zabudnuté ustráchaným človekem,
kterýž dosaváde druhého líca nastavuje
kopajúcej čižme, čo plesnivým chlebem ho kŕmi!
(Zjavuje sa statný rohatý muž so zelenou kožou a zelenými vlasmi, korunovaný lístím. Na nahé telo Krištofičky vsádza znamení ich nového spojenectva, prijímajúc ju tak do svojej víry.)
5. Krupinské ohne poštyrikráte teho roku vzplanuli 10:42
(V bezsvetelných kútech mestského žalára, pomedzi krysami, v slame nasáklej telnými tekutinami ležá strigy, očekávajúc konečný rozsudek po mnohonásobných útrpných výslechoch. I tí najodolnejší nakonec doznali, že za nocí sa schádzajú s Tým, čo chodzí ve stínech prírody a že ten vyučil ich zapovedzenej Magii Innaturalis.)
Nechty nám postrhávali,
prsty pomliaždzili,
predlakcá povrazmi poscahovali,
slamenými snopmi a svíčkami
umorené telá pospalovali,
španélske čižmy na nohy vsadzili
a drevený kúň bol naším bolescivým trónem.
Nakonec do železných klétek strigónstvo vsadzili
a na hranici pred mestskými hradbami upálili,
ponekerým na milosc kati hlavu zetli.
To bolo roku, kedy Krupinou planuli ohne,
v šesnástémsedemdesátempátém
za Leopolda Habsburského panování,
Svatej ríše rímskej cisára.
Krupinské ohne, štyrikrát vzplanuli
Pred súdom posledným kacíri stanuli
Krupinské ohne, štyrikrát vzplanuli
Nad hranicou, vetry zo Sitna vanuli
Krivá Katruša, Žofia Krištofíčka,
Bohuš Ďuríčka, Piatková Doriša
Čertami poznačené telá plamene strovili
Né však prastarú víru ich,
v tajemstvá noci a mesác lovcov
Prežila v tajných chodbách podmestem
v dzivokých lesech a osamelých stavenskách
Krupinské ohne, štyrikrát vzplanuli
Pred súdom posledným kacíri stanuli
Krupinské ohne, štyrikrát vzplanuli
Nad hranicou, vetry zo Sitna vanuli
(Pripútaná k hranici, Krivá Katruša opúšta svet s posledným vidzením, které prináša pokojný úsmev na jej zvráskavelý obličaj: v dálke ponad horou, na dračom dychu vznáša sa zelené svetlo, jenž jest smaragdem a ten smaragd jest padlý z obrovitej koruny spoza tohto sveta.)
Kam nedohlédne žárlivé svetlo jeruzalémskeho boha
Poštyrikráte Krupina teho památného roku vzplanula,
i hle - prvým z plamenuov bolo znamení
od rohatého kapitána.
Pamataj ich odkazu, i nos dále
Panovu pochoden: hrúzostrašný plamen poznania,
kterýnž na úsvitu časúv bol predaný človečenstvu.
48:18
